Jozef Olexa - maliar "Motívy zo Štôly"

Dedinku Štôlu pod Vysokými Tatrami poznal už od roku 1937, kedy tu odviezol svoju manželku priamo z liečenia, kde sa zotavovala. Pricestovali vlastne do blízkej železničnej stanice Lučivná, ktorú im vrelo doporučil jeden známy.

Malá dedinka ho veľmi očarila, bola celá z dreva. Ľudia tu žili inak ako v Prahe. Z tejto dedinky bolo vidieť celú vysokohorskú panorámu ako na dlani. Pritom však celá obec ležala v rovine obklopenej lúkami a poliami, na brehoch zurčiacej riečky Poprad. Vzduch tu bol priam nádherný.

V roku 1953 si postavil malú drevenú chatu, v ktorej strávil dni až do príchodu mrazov, kedy sa sťahoval do Prahy. Nevedel či má skôr jazdiť na bicykli pre nákupy a cestou skicovať motívy pracujúcich ľudí, pasúcich sa stád a rozkvitnutých lúk, alebo sa venovať vylepšovaniu chaty a záhrady, alebo jazdiť autobusom a električkou hore k plesám a kresliť či maľovať ich okolie, alebo sa šplhať so stojanom okolo vodopádov bližšie k horským štítom, či zachytiť vzácnu horskú kvetinu.

Zaujal ho mocne život prostého tatranského ľudu, jeho zvyky, kroj. Dosiaľ ho poznal len z literatúry. No len priamym kontaktom s ľuďmi možno vzniknúť do ich mentality. Tu v Štôle boli pre neho zaujímavé ľudové stavby "hlemajzy". Na drevenú konštrukciu bola natieraná hlina a natreté boli vápnom. Boli to sýpky na obilie. Zoznámil sa a zrástol so štôlskymi občanmi, ktorí mu ochotne poukazovali na bohaté truhlice s výšivkami a krojmi. V nedeľu ho uchvátili ľudia vyobliekaní do sviatočných krojov, ktorí kráčali do kostola, a pretože bolo všade plno letných hostí, každý ich fotografoval, jeho to vyrušovalo a tak sa len díval a robil si štúdie. Zachytával chalupy, zvyky, priadky, detaily interiérov, starú pec na chlieb, kachľovú pec, zelenú, ktorú potom rozobrali a odviezli do skanzenu i s chalupou. Zaujali ho na trámoch vyryté písmena a ornamenty, označujúce kedy a kto dom postavil.

V roku 1960 po prvýkrát vystavuje svoje obrazy s tatranskou tematikou na Slovensku, a to hneď na troch miestach: v popradskom múzeu, v Kežmarku a vo výstavnej sieni Tatranskej galérie v Starom Smokovci. Medzi olejomaľbami sa nachádzali aj motívy zo Štôly: Za štôlskymi humnami, Štôlske drevenice, Patrnákovo gazdovstvo, Štôlske sýpky, Štôlsky mlyn, Jano Rusnák zo Štôly, Cigán, Cigánske dievča, Mladá žena zo Štôly v odiecke, Stará žena zo Štôly v sieťkovanom čepci ako aj drevoryt Horský klinček. Krásna tempera Studenovodský vodopád a štúdie mladej i starej ženy zo Štôly sú majetkom Podtatranského múzea v Poprade, podobne ako niekoľko ďalších námetov zo Štôly a Ždiaru.

Na požiadanie v roku 1961 založil výtvarný odbor na Ľudovej škole umenia v Poprade. Do roku 1968 vyučoval v popradskej ĽŠU a v rámci Socialistickej akadémie prednášal o umení a estetike. Mal podiel na rozvoji výtvarného života v popradskom okrese a isto si pritom často spomenul na svojho učiteľa Bohumila Šippicha. Z Olexových popradských žiakov sa uplatnili ako profesionálni výtvarníci a odborníci v tomu odbore Pavol Štinčík - riaditeľ ĽŠU v Kežmarku, akad. Maliarka Eva Končeková, pôsobiaca tamtiež, akad. Maliar Peter Pollág - asistent VŠVU v Bratislave a akad. Maliar Marián Jurek - pôsobiaci v Poprade.

K zaujímavostiam tohto obdobia je možno pripočítať, že jeden z jeho obrazov tatranských vodopádov bol zakúpený a darovaný prezidentovi republiky Ludvíkovi Svobodovi, ktorý sa do Tatier pravidelne chodil zotavovať a stretával sa tu neformálne s ľuďmi.

Josef Olexa v roku 1968 definitívne odišiel do dôchodku. Jeho život bol začiatkom sedemdesiatych rokov poznačený nečakanou a rýchle postupujúcou ťažkou chorobou jeho manželky. Bol k nej prakticky stále pripútaný. Posledný rok jej života nemohli stráviť chvíle na Slovensku. Po jej odchode v novembri 1974 sa niekoľko mesiacov zotavoval. Namaľoval len jeden obraz, ktorý nazval In memoriam. Až príchodom jari 1975, stále ešte utiahnutý, sa pustli náhle s veľkou chuťou do maľovania celého cyklu obrazov z prostredia Vysokých Tatier. Nastala chvíľa, kedy sa chopil príležitosti, aby zúročil svoje roky podrobných štúdií. To, čo Olexa behom niekoľko mesiacov vytvoril a čo sa stalo jadrom novej výstavy, patrí k vrcholom jeho celoživotného diela.