História

Obec Štôla vznikla na mieste niekdajšieho benediktínskeho kláštora. Kláštor patril pod cisterciacke opátstvo v Spišskom Štiavniku. Podľa zachovaných písomností, uložených v Spišskej Kapitule, bol kláštor postavený r. 1314 grófom Botysom a grófmi a zároveň aj richtármi Frohlingom z Veľkej a Gottschalkom z Matejoviec. Gróf Botys dostal toto dovtedy nehostinné územie, ktoré bolo súčasťou divokých a hlbokých podtatranských lesov nazývaných „Chetene“ (čo znamenalo pusté, neobývané územie), od uhorského kráľa Belu IV., za to, že ho sprevádzal vo vojne proti českému kráľovi Otakarovi II. Comes Botyz bol najstarší zo šiestich synov grófa Mareka z Markušoviec, zakladateľa rodu Mariássovcov. Práve Comesa Botyza poveril jeho otec v r. 1270 priviesť na tieto dovtedy pusté územia kolonistom. Gróf Botys roku 1279 časť tohto územia odstúpil hore spomínaným grófom Frohlingovi a Gottschalkovi. Súhlas na výstavbu kláštora dalo Ostrihomské biskupstvo, ktoré kláštor osadilo rádom benediktínov, aby sa starali o duchovné potreby obyvateľov Batizoviec, Mengusoviec a Gerlachova. Podľa dostupných správ kláštor, ktorého súčasťou bol aj kostol. bol priestranný, vkusne postavený s pekným kamenným stĺporadím. (Niektoré časti stĺporadia sa našli pri rekonštrukcii domu Pavla Jurču, č. 67 v lete r. 2000 a sú uložené v budove Obecného úradu v Štôle). Krátko po svojom vzniku kláštor vylúpila zbojnícka skupina a kláštor bol opustený. Znovu bol obnovený r. 1319. Kláštor finančne podporovali potomci grófa Botyza, (zakladateľ obce Batizovce), ktorými bol rod Mariassovcov a spišskosobotský gróf Eberlaus, ktorý kláštoru daroval tristo katastrálnych jutár neobrobených pozemkov, na ktorých vznikla terajšia obec Štôla. Počas husitských vojen a počas nepokojov o uhorský trón asi v r. 1436 kláštor vyhorel a viac nebol obnovený. Kláštor ostal pustý až do roku 1526. Potom ho Mariassovci dali rozobrať a z jeho časti vystavali v Batizovciach asi starý horný kaštieľ a evanjelickú (asi dnešnú katolícku) faru. Plán kláštora a všetky zakladajúce písomnosti by sa mali nachádzať v Spišskej Kapitule.

Predchodcami dnešných obcí Batizovce, Mengusovce, Gerlachov a Štôla boli tzv. „šoltystvá“, čo boli osady drevorubačov – budúcich sedliakov. Títo drevorubači na mieste divokých lesov, ich klčovaním a pálením získavali poľnohospodársku pôdu. Osady vznikali po tatárskom vpáde r. 1241 prišlými kolonizátormi. Na čele každej osady stál vedúci, ktorý sa nazýval „šoltýs“, neskôr nazývaný aj lokátor. Ale jeden a ten istý „šoltýs“ mohol byť zakladateľom aj viacerých usadlostí. Z toho vyplýva, že „šoltýsmi“ Štôly boli gróf Goottschalk a fróf Frohling. Tak vznikli súčasné obce Batizovce okolo r. 1264 (1279), Gerlachov okolo r. 1326 (1318) („šoltýs“ sa volal Gerlach a bol to spišskosobotský mešťan), Mengusovce okolo r. 1328 (1350) a Štôla okolo r. 1330. (Údaje v zátvorkách udávajú iný prameň vzniku obcí). Šoltýstvo sa dedilo z otca na syna a zaniklo až v 16. storočí, kedy správu obcí prevzali volení richtári alebo richtári menovaní zemepánom. Druhým mužom po richtárovi bol taktiež volený „prísažný“.

Zatiaľ čo Batizovce, Gerlachov a Štôla boli pod vlastníckym vplyvom grófa Botyza a jeho spoločníkov, Mengusovce, Lučivná, Štrba a Šuňava boli pod vplyvom a vlastníctvom Spišského opátstva.

Pri svojom vzniku roku 1330 dostala obec názov Stoly. Jej prvý názov z roku 1314 však bol: „Cella beatea Virginis“. Názov Štôla má dve verzie. Môže byť odvodený od banskej činnosti „stollen“ - Štôlňa, t.j. baňa, alebo od výrazu „stola“, čo bola daň odvádzaná kláštoru. V roku 1333 má názov Stahl, v roku 1393 Stol, v roku 1499 Stolnaw, v roku 1920 Štvola a od roku 1927 Štôla.

V roku 1787 mala Štôla 17 domov a 142 obyvateľov, v roku 1828 24 domov a 178 obyvateľov. Podľa sčítania ľudu v roku 1869 mala Štôla 216 obyvateľov, v roku 1880 206 obyvateľov, v roku 1890 218 obyvateľov, v roku 1900 233 obyvateľov, v roku 1910 280 obyvateľov, v roku 1921 276 obyvateľov, v roku 1930 281 obyvateľov, v roku 1940 355 obyvateľov, v roku 1948 320 obyvateľov. Tu treba však podotknúť, že počas Rakúsko-Uhorskej monarchie a 1. ČSR opustilo Štôlu a odišlo za prácou po krajinách Európy a do zámoria skoro dve stovky Štôlanov.

Vie sa, že dlhoročným priorom kláštora v Štôle bol prior menom Tyhll. V roku 1338 bol priorom kláštora Conradus a v roku 1412 bol priorom Nicolaus. Kláštor v Štôle ležal severne od terajšej cesty, vedúcej z obce na cintorín a západne (po pravej strane) potoka Suchá voda, (dnes Hágansky potok), ktorý preteká obcou – nad prvým mostom. Doteraz sa nazýva toto miesto „Na kláštori“. Po husitských nepokojoch kláštor bol postupne rozobraný. Traduje sa, že časť interiéru kláštora v Štôle bola použitá aj pri výstavbe kláštora v Jasove.

Taktiež pôvodné štôlske drevenice, z ktorých niektoré mali podmurované čelné steny, smerujúce na ulicu a ktoré z vonkajšej strany domu slúžili ako posiedka, najmä po práci večer, či v nedeľu popoludní a nazývali sa „pahorky“ mali prevažnú časť muriva, tzv. „šufak“, práve z ruín štôlskeho kláštora. Pojivom tohto muriva bola hlina, upravená vodou na primeranú hustotu.

Snáď poslednou zachovalou verejnou pamiatkou z kláštora je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, stojaca pred jednou z posledných dreveníc v obci, postavenej v r. 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej. Drevenicu projektoval pražský architekt Ferdinand Hrozinka a stavbu realizoval tesársky majster Brezina z Východnej, ktorý postavil v Štôle aj niekoľko ďalších zrubových víkendových domov, napr. Križanov, Schultzov, či Kafendov zrub, ktoré taktiež projektoval spomínaný architekt Hrozinka.

Zvonička, ktorá je dnes už len historická pamiatka, až do konca 2. svetovej vojny v r. 1945 bola živou súčasťou obce. Kým nebol postavený evanjelický kostol v r. 1870, slúžil zvonček zvoničky na zvolávanie evanjelických bohoslužieb, ktoré sa konali po domoch. Naposledy, pred postavením evanjelického kostola, to bola u Jurča-Krokoša. Taktiež nočný strážnik, tzv. „vocher“, pri nástupe na nočnú strážnu službu zazvonil niekoľkokrát zvončekom na zvoničke, aby ľudia líhali na nočný odpočinok s pocitom bezpečia. Vocher ako súčasť výstroja mal pri sebe trúbu z volského rohu, ktorým počas strážnej služby každú začínajúcu hodinu odtrúbil počet hodín. Napríklad pri nástupe do služby o desiatej večer odtrúbil desaťkrát, o polnoci dvanásťkrát, atď. Bolo to nielen na upokojenie občanov, že niekto bdie nad bezpečnosťou obce, ale občania trúbením dostali informáciu koľko je hodín a či už nie je čas vstávať. Hodiny či hodinky ešte aj po vzniku 1. ČSR v r. 1918 boli vzácne a nie v každej rodine ich mali. Zvonček na zvoničke sa rozoznel taktiež pri iných, nie bežných udalostiach, napr. pri požiaroch, ktoré až do zavedenia elektriny boli veľmi časté, po voľbe nového starostu a prenášaní „kasy“ (agendy) do domu novozvoleného starostu. To isté platilo aj pri voľbe „burgára“, vedúceho urbárskeho spoločenstva a podobne.

Ku kláštoru patril aj Sad, ktorý sa tak nazýva dodnes a je položený od cintorína východným smerom k obci. Súčasťou Sadu až doteraz sú medze porastené slivkami, ktoré prežili niekoľko stáročí a sú dodnes ovocinárskou raritou. Severne nad kláštorom bolo niekoľko rybníkov na chov pstruhov, ktorých násypy boli zreteľne zachované až do tzv. kolektivizácie poľnohospodárstva a výstavby rodinných domov nad dnešnou požiarnou zbrojnicou. Dodnes je dobre viditeľný val rybníka za potokom vedľa hasičskej zbrojnice. Kolektivizácia hospodárstva viedla nielen k zániku gazdovania v Štôle, ale aj k totálnej devastácii prírodného prostredia v chotári Štôly.

V čase vyhotovenia prvej katastrálnej mapy, okolo r. 1869, mala obec Štôla 24 domov vrátane školy, mlyna a pastierne. Pôvodné domy boli obyčajné zrubové drevenice, ktoré spravidla obývali štyri alebo dve rodiny. „Štvordom“ pozostával zo spoločného pitvora, ktorý zaberal strednú vnútornú časť domu a bol vstupným priestorom do obývacích izieb. Z pitvora sa vchádzalo do jednotlivých obývacích izieb. (U štvordomu to boli štyri izby, u dvojdomu dve izby). Teda každá rodina mala k dispozícii jednu obývaciu izbu, ktorej súčasťou bola murovaná alebo kachľová pec, niekoľko postelí, aj skladacích (tzv. „trakačky“), ďalej to bola lavica, stôl a pod povaľou zavesená drevená žrď, slúžiaca na uloženie oblečenia počas spánku. Izby boli obyčajne vybavené tzv. jamou na zemiaky. Bola to jama pod dlážkou izby, zakrytá dreveným poklopom, kde sa zo zemiakových pivníc doniesli dva až štyri vrecia zemiakov, aby boli poruke gazdinej. Murovaný sporák, slúžiaci na varenie mala každá rodina svoj a sporáky boli umiestnené v pitvore. Boli stavané tak, že sa dalo variť aj nad otvoreným ohňom. K tomu účelu slúžila železná trojnožka, tzv. „drajfus“, na ktorú sa nad otvorený oheň umiestnil obyčajne liatinový hrniec, v ktorom sa varil pokrm. Zvláštnosťou týchto sporákov bolo, že nemali komíny, ale dym zo sporáka stúpal voľne do priestoru strechy, ktorú pokrýval drevený šindeľ a odtiaľ špárami v streche a na jej priečelí dym vychádzal von. Ako palivo sa používalo výlučne drevo. Jedinečnou výhodou týchto sporákov bolo, že stúpajúci dym slúžil na údenie a konzervovanie najmä bravčového mäsa a slaniny, zavesenej pod strechou nad stúpajúcim dymom. Dym konzervoval tiež krytinu strechy, drevený šindeľ, ktorý konzervovaný dymom vydržal neporušený aj niekoľko desaťročí.

Súčasťou pitvora bola spoločná murovaná pekárna pec, ktorá slúžila všetkým rodinám, bývajúcim v dome. Kapacita pekárnej pece bola 10 až 14 veľkých okrúhlych chlebov.

Do pitvora sa vchádzalo spoločnými dverami. U štvordomu sa vchádzalo do pitvora dvoma dverami, u dvojdomu jednými dverami. Dvere proti otvoreniu boli zvnútra zabezpečené dreveným padacím uzáverom, ktorý sa dal zaistiť proti otvoreniu dverí zvonku. Dvere sa z vonkajšej strany otvárali ľanovou tkaničkou, ktorá bola zachytená na drevený uzáver a vyvŕtaným otvorom v dverách bola vyvedená von. Podobne boli postavené aj zrubové dvojdomy, niektoré aj s pristaveným „dufartom“, ktorý mali široké vráta a slúžil ako prístrešok na povozy a hospodárske náradie. Z dufartu sa vchádzalo do pitvora a z pitvora do obývacích izieb. Najstarším obývaným dvojdomom v Štôle bol Handzušov dvojdom, postavený v roku 1840, ktorý bol obývaný až do roku 1971.

Samozrejme, že ku každému gazdovskému domu prislúchali aj ďalšie hospodárske budovy. Takže ku gazdovstvu patrila maštaľ, stodola na uskladnenie zožatého obilia a po jeho vymlátení slamy a ďateliny, ďalej to bol „počop“, ktorého prízemná časť slúžila na uskladnenie a rúbanie dreva a časť podkrovia na uskladnenie sena. Prakticky každý gazda mal aspoň jeden alebo dva šopy (senníky) na lúkach nad dedinou, kde sa usušené seno uskladnilo a domov sa doviezlo až v zime po skŕmení sena uskladneného doma. Zvláštnymi gazdovskými staviskami boli tzv. „hlemajzy“. Boli to vlastne sypance na zrno postavené spôsobom dreveného zrubu, ktorý bol proti požiaru zabezpečený tak, že zvonku aj zvnútra bol ohádzaný silnou vrstvou hliny, ktorá slúžila ako izolácia proti požiaru. Aj podstrešný krov bol taktiež zrub ohádzaný hlinou. Na krove bola uložená šindľová strecha takým spôsobom, že pri požiari sa horiaca strecha špeciálnymi hákmi ľahko dala strhnúť a tak sa zabránil, aby oheň poškodil vonkajšiu a tým menej vnútornú časť hlemajzu. Okrem uskladnenia obilia hlemajz slúžil aj na uskladnenie šatstva, obuvi, potravín a pod. Na obvode zrubu hlemajza, obyčajne u zárubne dverí, bol ponechaný malý otvor pre mačky, ktoré otvorom mali do hlemajzu prístup a čistili vnútro hlemajzu od myší. Hlemajz obyčajne stavali a užívali spoločne dvaja, či viacerí vlastníci. V Štôle stojí ešte päť hlemajzov, ktoré sa využívajú ako skladové priestory.

Štôla vznikla na základe kolonizácie po tatárskom vpáde po roku 1241. Pri zakladaní sedliackych usadlostí, neskorších obcí, stál na čele takzvaný „šoltýs“, obyčajne človek vyššieho postavenia, ktorý sa so zemepánom dohodol na skultivovaní určitého pustého územia. V našom regióne to bol les. Po uzatvorení zmluvy so zemepánom zozbieral ľudí (kolonizátorov), začal s výstavbou usadlostí, ktorých súčasťou bol obyčajne aj kostol, (najmä pri väčších usadlostiach), rozparceloval pridelený chotár a začalo sa s klčovaním lesa a postupnou kultiváciou pôdy.

V čase kolonizácie a nejaký čas po nej nejestvovalo poddanstvo. Kolonizátor - sedliak, bol slobodným človekom a keď plnil svoje záväzky voči zemepánovi mohol sa slobodne sťahovať. Čiže na pôde pracovali slobodní sedliaci a otroci, ktorých zemepáni získavali pri rozličných výbojoch a vojenských výpravách.

Kolonisti-sedliaci vlastnili obyčajne usadlosť + záhradu + malú časť pôdy (intravilán). Pôda mimo usadlosť (extravilán), nebola ich vlastníctvom. Mali k nej len zmluvný vzťah. Okrem vrstvy slobodných sedliakov a otrokov tu bola ešte málopočetná vrstva želiarov. Želiari boli asi sedliaci, ktorí prišli na usadlosti po kultivácii pôdy a tak obyčajne bývali v cudzej usadlosti a k dispozícii mali len intravilán. Najnižšou sedliackou triedou boli „hofieri“, ktorí nevlastnili ani usadlosť ani žiadnu pôdu.

Chotár usadlostí tvorili intravilán + extravilán + lesy a pasienky (dnešné urbárske pozemky). Usadlosti – obce, najmä v horských oblastiach, vznikajúce skôr, mali obyčajne väčší extravilán, ako „mladšie“ obce. Za extravilán, vo vzťahu k sedliakom, sa považovali len role a lúky, nie les a pasienky.

Štôla bola vtedy založená tzv. „šoltýskou kolonizáciou“. To znamenalo, že sedliaci-kolonisti boli počas 17 rokov od začiatku kolonizácie oslobodení od poplatkov za užívanie pôdy. Počas týchto rokov sa odvádzal len „desiatok“ pre cirkev. Po 17 rokoch sa odvádzal poplatok zemepánovi a to 1 pondus striebra za každý lán a 6 denárov, ktoré sa odvádzali grófom Gottshalkovi a Frohlingovi a k tomu desiatok pre cirkev. Naturálie a poplatky sa odvádzali aj od mlyna či píly.

Okrem odvádzania poplatkov a naturálií boli tu ešte robotové povinnosti. Na robotách sa pracovalo „od slnka do slnka“, čiže od východu do západu slnka. V našej oblasti to bolo asi 90 dní záprahovej roboty a 160 dní ručnej roboty za rok pre jednu usadlosť. Ale zemepáni toto pravidlo často porušovali a žiadali po sedliakoch viac roboty.

Postupne šľachta a zemepáni získali výkonnú a súdnu moc a postupne okliešťovali „slobodu“ sedliakov, až nakoniec sedliaci aj s bývalými otrokmi splynuli v triedu poddaných, bez možností slobodného pohybu a boli pripútaní k pôde a jej vlastníkovi. Zemepán mal „právo meča“, čo znamenalo, že poddaných mohol nielen trestať, ale mohol vyniesť aj rozsudok smrti.

V 18. storočí prebehla v Uhorsku reorganizácia poľnohospodárskej pôdy, kedy bola pôda rozdelená do 4. akostných tried. Štôlsky chotár bol začlenený do 3. triedy, ako napr. chotár Veľkej, a to len preto, že Štôla mala dostatok dreva a teda aj výhodu pálenia vápna.

Pri tejto reorganizácii sa želiari stali taktiež sedliakmi, ale s nižšou výmerou pôdy ako bývalí sedliaci.

Aj keď zrušenie poddanstva cisárom Jozefom II. v Rakúsku bolo v roku 1781 a v Uhorsku, kde politicky a územne patrilo aj Slovensko, v roku 1785, trvalo ešte viac ako 60 rokov, kým poddanstvo bolo zrušené aj fakticky. Poddaní sa stali skutočne slobodnými až zákonom platným od 1. 11. 1848. Tento zákon učinil poddaných nielen slobodných, ale získali do vlastníctva aj pôdu, ktorú mali v prenájme, bez nároku odškodniť zemepánov. Ten istý zákon zrušil aj povinnosť odvádzať desiatok cirkvi. Zrušenie poddanstva znamenalo aj slobodu sťahovania, výber povolania, právo dedenia. Občania mohli slobodne voliť richtárov a zastupiteľstvo obce.

Vznik urbárskych spoločenstiev

Názov „urbár“ pochádza z maďarského „úr bér“ = panská mzda. Bol to popis tiarch a povinností poddaných ako užívateľov, voči zemepánovi, vlastníkovi pôdy.

Zákonom z 18. 3. 1848 a Urbárskym patentom z 2. 3. 1853 vznikla povinnosť vtedajším zemanom vyčleniť bývalým poddaným – urbarialistom, ktorí mali pred rokom 1848 usadlosť v jednotlivých obciach, zo svojho lesa a pasienkov ležiacich v chotároch jednotlivých obcí, zlomok do výšky 1/16 z výmery tejto pôdy. Tak vznikli urbárske lesy a pasienky. Dá sa povedať, že výraz „urbarialisti“, znamená – bývalí poddaní.

Pôda bola nanovo rozdelená v roku 1869, a to novým meraním na vedeckom základe, podľa platného rak.-uhorského katastrálneho zákona, kedy namiesto dovtedy používanej pozemno-knižnej mapy vznikla a bola daná do užívania katastrálna mapa.

Zaujímavé je, že po tejto novej administratívno-organizačnej zmene, bola pôda ďalej vedená na pozemno-knižných vložkách, kde čísla parciel nie sú identické s katastrálnou mapou. Až v nedávnej minulosti sa začali zavádzať tzv. „listy vlastníctva“, ktoré nahradzujú pozemno-knižné vložky.

Výmera pôdy sa postupne menila počtom dedičov, ženbou a výdajom, kúpou a predajom. Zdá sa, že rodiny žijúce v susedných obciach: Gerlachov, Batizovce, Mengusovce dostali na rodinu oveľa väčšiu výmeru pôdy ako Štôlania. Taktiež výmeru urbárskych lesov má Štôla cca 10-krát menšiu ako okolité obce.

Pri zhotovení prvých katastrálnych máp, okolo roku 1869, bola výmera štôlskeho katastra cca 1957 hektárov. Najväčšiu výmeru vlastnil gróf Mariássy – 1285 ha a gróf Renner 390 ha. Zbytok vlastnilo Urbárske spoločenstvo – 77 ha lesa a 36 ha rolí, lúk a pasienkov, ostatná pôda: 84 ha rolí a 84 ha lúk, bola súkromným vlastníctvom štôlskych gazdov.

Do katastrálneho územia Štôly patrili lesy: Smrekovec, Osterva, Belovo, Zapravené, Poľany: Peklo, Osterva. Hory: Železné vráta, Osterva, Klin, Ostrá skala. Osady: Mostky, Hágy. Jazerá: Rybie pleso, Zamrzlé pleso. Potoky: Rieka Poprad, Veľký raus, Raušik, Stratený jarok, Brezinky, Suchá voda (dnes Hagánksy potok), Rybí potok, Zamrzlý potok.

Traduje sa, že pomenovanie Štôla dostala obec pre plat a naturálie, ktoré občania povinne odvádzali rádu Benediktínov. Odvádzanie platu a naturálií sa nazývalo „stola“ a tak obec nesie dnes názov Štôla.

Roku 1850 má Štôla už vlastnú pečiatku s nápisom „GEMEINDE STOLA“.

Hospodárska situácia sa začala lepšiť po roku 1930. V roku 1934 začala firma Baťa s výstavbou fabriky vo Svite, ako aj s výstavbou samotného mesta Okolo roku 1936 sa začalo s výstavbou cesty Lučivná – Vyšné Hágy. V decembri roku 1938 bola cesta dokončená. Náklad na cestu činil okolo 3 miliónov vtedajších korún. Administratívna správa výstavby cesty mala sídlo v dodnes stojacej drevenej budove, položenej poniže Križanovho zrubu. Pozemok na ňu poskytol hoteliér Pavlát, ktorý po skončení výstavby cesty získal budovu do vlastníctva. Za účelom ubytovania robotníkov pracujúcich na výstavbe cesty vznikla pri potoku Suchá voda, poniže terajšieho rekreačného strediska Karviná-Permon, robotnícka baraková osada, súčasťou ktorej bola aj kantína. Osada zanikla po skončení výstavby cesty. V roku 1940 bola cesta z Lučivnej do Štôly vyasfaltovaná a zo Štôly na Vyšné Hágy bola položená kocková dlažba. Neviem presne kedy, snáď okolo roku 1960, bol aj na kockovú časť cesty položený asfalt. Je zaujímavé, že spomínaná cesta, ktorej časť trasy vedie v chotári obce cez súkromné pozemky, je viac ako po 60 rokoch majetkovo nevysporiadaná. Jednoducho povedané, vlastníkom za pôdu zabranú na účely výstavby tejto cesty doteraz nikto nezaplatil.

Okolo roku 1938 sa začalo so samotnou výstavbou sanatória určeného na liečenie vtedy väčšinou smrteľnej choroby, akou bola tuberkulóza a ktorej liečenie bolo úspešné až po objavení lieku Penicilín. Súčasťou výstavby sanatória boli aj ostatné obytné či iné budovy slúžiace pre potreby sanatória. To bola aj príležitosť pre mnohých Štôlanov niečo si privyrobiť. Pre účely výstavby cesty a sanatória bol v lese Pod Kervagom otvorený kameňolom, v ktorom sa ťažila žula ešte aj po roku 1945 na účely regulácie rieky Poprad vo Svite. Pre účely výstavby cesty na Vyšné Hágy bol aj v Štôle, oproti budove bývalej Zdravej generácie v lese otvorený menší kameňolom, vybavený drvičom, koľajnicami a huntami, slúžiacimi na odvoz drevenej žuly. Odtiaľ ju furmani na koňských či volských povozoch vozili ďalej na rozostavanú cestu.

Škola

Predtým než bola v Štôle v roku 1869 otvorená cirkevná evanjelická škola, žiaci zo Štôly navštevovali evanjelickú školu v Mengusovciach. V Mengusovciach bola postavená drevená škola v roku 1790, prestavaná bola v roku 1831 a v roku 1888 bola postavená murovaná evanjelická škola, ktorá stojí ešte dodnes. V roku 1852-53 navštevovalo školu v Mengusovciach 12 žiakov zo Štôly. Posviacka školy v Štôle bola v piatu nedeľu po Troch kráľoch v roku 1870. Sprvu trvalo vyučovanie štyri roky, neskoršie to bolo šesť rokov. Vyučovacím jazykom bol maďarský jazyk.

Prvým učiteľom na škole v Štôle bol Karol Harmann. Od roku 1871 do roku 1887 bol učiteľom Andrej Durányi. Ďalším učiteľom od roku 1888 do roku 1908 bol Ľudovít Slabocký a od roku 1908 do roku 1937 učil žiakov v Štôle Štefan Dinda. Svoje účinkovanie v Štôle ukončil poslednou kázňou v ev. kostole 29. 8. 1937 a ako 52-ročný, kvôli zdravotným problémom, odišiel do penzie.

Po roku 1920 sa začali v škole praktizovať ľudovo-výchovné kurzy, tzv. Náukobeh, kde sa dospelí občania doučovali najmä slovenský jazyk a všeobecné predmety.

V tom období boli pôsobením učiteľa a školy založené organizácie Červený kríž, Slovenský roľnícky dorast a iné.

Súčasťou vyučovacieho predmetu „Ručné práce“, bolo okrem iného aj štepenie, vrúbľovanie, šitie, upratovanie a pod. Za tým účelom vznikla pri škole aj tzv. „štepná záhrada“, položená z druhej strany cesty oproti kostolu.

Pri škole bola založená žiacka knižnica.

V roku 1925 začala povinná 7-ročná školská dochádzka. V tom istom roku začali rodičovské schôdzky pri škole.

V roku 1926-27 hrozilo zrušenie školy v Štôle pre malý počet žiakov. Po odvolaní občanov Ministerstvo náboženstva a výučby vyučovanie aj naďalej povolilo.

V školskom roku 1927-28 začalo povinná 8-ročná školská dochádzka.

V roku 1928 bola pri škole založená školská sporiteľňa a v roku 1930 bol v obci cestou školy založený abstinentný spolok, ktorého členovia sa písomnou formou a sľubom zaviazali, že nebudú požívať žiadne alkoholické nápoje.

Všetky tieto a mnohé ďalšie aktivity, mal na starosti miestny učiteľ, za čo si určite ešte aj dnes zaslúži naše uznanie a úctu.
Pri škole prebiehali aj kurzy ručných prác pre dospelé ženy. Kurzy bez nároku na odmenu viedla pani učiteľka Dindová.
V obci prebiehali aj ľudové kurzy varenia pre ženy. Čas trvania kurzu bol 1 mesiac. Učiteľkou kurzov varenia bola Mária Kudláčková.
Šára Trnovská, ktorá ako druhá učiteľka učila v Štôle až do šk. roku 1941-42. V šk. rok. 37-38, 38-39, 39-40 bola zriadená pri škole 2. trieda.

Od šk. roku 1940-41, po odňatí reštauračnej licencie Židovi Júliusovi Scharfsteinovi, bola táto trieda zriadená v Scharfsteinovom penzióne. 21. 10. 1940 odchádza učiteľ Rapoš na front ako vojak Slovenskej armády a na jeho miesto prichádza učiteľ Karol Cirak. Branislav Rapoš sa vrátil s 1. Čs. armádnym zborom začiatkom roku 1945 ako vysoký vojenský dôstojník, ale k učiteľskému povolaniu sa už nevrátil a pracoval na Ministerstve národnej obrany v Prahe v hodnosti generála. Od 1. 9. 1941 učil na škole Jozef Orgoník. Ďalej to boli učitelia Viera Obetková, Pavol Čalovka, Michalko.

Po prechode frontu učil na škole v Štôle bratislavský profesor Ján Schultz. Z tohto času má škola v Štôle primát v tom, že ako v prvej po prechode frontu sa v nej vyučovalo a druhý primát má v tom, že prof. Schultz, ktorý výborne ovládal ruštinu, ako prvý vyučoval žiakov základom ruštiny.

Po prof. Schultzovi prichádza na školu učiteľka Brabcová a učiteľka Michalková. V šk. roku 1945-1946 prichádza na školu znovu učiteľ Jozef Orgoník a ako druhá učiteľka Oľga Sázovská.

Nariadením SNR zo dňa 16. 5. 1945 boli školy poštátnené a evanjelická cirkevná škola v Štôle bola premenovaná na Štátnu ľudovú školu v Štôle. Po prechode frontu sa vyučovalo len v jednej miestnosti striedavo oba ročníky.

1.4.1945 odchádza zo školy Jozef Orgoník a obe triedy učila učiteľka Oľga Sázovská, ktorá učila v Štôle až do šk. roku 48-49. V šk. roku 46-47 nastupuje do školy učiteľ Pavol Ivan. V šk. roku 48-49, ako druhá učiteľka nastúpila Alžbeta Tešovičová.

Počnúc šk. rokom 49-50 boli v Štôle zrušené 6. až 8. ročníky a presunuté do Svitu. Na škole ostal ako učiteľ Pavol Ivan, ktorý tu učil až do 1. 10.1950, kedy odišiel na vojenskú službu. Zastupujúcim učiteľom bol Ján Šilan a po ňom učiteľka Helena Vašičáková.

V šk. roku 51-52 nastúpila na učiteľské miesto Irena Zorkocyová. V tomto roku sa škola presťahovala do murovanej budovy, ktorá predtým slúžila ako správna budova pri výstavbe vodovodu.

Učiteľka Zorkocyová skončila svoju pôsobnosť v škole v šk. roku 73-74, kedy odišla do dôchodku.

V šk. roku 55-56 vznikla v Štôle dvojtriedna škola a ako druhá učiteľka nastúpila Helena Suchá, od roku 1968 po výdaji Medvecová. V šk. roku 70-71 sa učilo len v jednej triede (uč. Zorkocyóvá). Od šk. roku 71-72 bola v Štôle znovu dvojtriedna škola. V šk. roku 74-75 a 75-76 učili v škole učiteľky Medvecová a Alžbeta Suchá. V šk. roku 76-77 a 77-78 bola v Štôle jednotriedna škola, na ktorej učila učiteľka Medvecová. Ukončením šk. roku 77-78 škola v Štôle zanikla a žiaci od 1. ročníka navštevujú školu vo Svite, kde cestujú školským autobusovým spojom.

Od roku 1945 do roku 1960 prebehlo niekoľko reorganizácií škôl. Do roku 1945 to bola ev. a. v. cirkevná škola, do roku 1948 štátna ľudová škola, do roku 1960 národná škola a od roku 1960 základná 9-ročná (8-ročná) škola.

Učitelia, najmä počas trvania cirkevnej školy, boli vážení a požívali na dedine všeobecnú úctu. Boli radcami v rozličných oblastiach života, hybnou silou dedinskej kultúry a spoločenského života. Prví učitelia to nemali ľahké. V jedinej triede sa tiesnilo a učilo 8. ročníkov. Až po vzniku Slovenského štátu, po roku 1939, bola škola rozdelená na dve triedy, Každý školský rok žiaci cirkevnej školy končili pred tvárou celej obce – v kostole, kde učiteľ každému zo žiakov položil nejakú otázku z učiva, ktoré sa preberalo počas školského roka. Žiaci sa teda na záver roka snažili dobre pripraviť, aby v kostole, pred zrakmi celej obce, neurobili hanbu sebe ani svojim rodičom. V cirkevnej škole sa vyučovalo 6 dní v týždni, teda každý deň, okrem nedele. Vyučovalo sa doobeda aj poobede, okrem stredy a soboty odpoludnia, kedy bolo voľno. Neskôr bol zmenený školský poriadok tak, že vo štvrtok sa nevyučovalo, bol voľným dňom. Vyučovanie, doobeda i poobede, sa začínalo i končilo spevom duchovnej piestne z Tranoscia, obyčajne za doprovodu harmónia, ktoré bolo súčasťou vybavenia triedy. Ráno to bola obyčajne pieseň „A již vychází sluníčko“, na záver popoludňajšieho vyučovania to bola najviac pieseň. „Aj nyní den se nachýlil“, ktorú sme vždy spievali plným hrdlom a rýchlo, lebo bolo treba ísť domov.

Počas prechodu frontu, začiatkom roku 1945, sa na žiadnych školách v okolí nevyučovalo, ale v Štôle škola fungovala ďalej. Žiakov si zobral na starosť bratislavský profesor Ján Schultz, ktorý prechod frontu aj so svojou rodinou prečkal vo svojom zrubovom dome v Štôle. Samozrejme, že štôlsky drobizg tým nebol nadšený. V šk. roku 1951 – 1952 sa škola presťahovala do novej budovy adaptovanej zo správnej budovy, ktorá slúžila ako administratívna budova pri výstavbe verejného vodovodu Vyšné Hágy – Štôla – Mengusovce – Lučivná – Svit – Batizovce. Budova bola postavená na mieste bývalého obecného mlyna, oproti súčasným bytovým jednotkám, ktoré sa začali stavať okolo roku 1957. Po zrušení Základnej školy v Štôle v roku 1978, budovu získala materská škola, ktorá predtým, od svojho vzniku, 1. 10. 1954, sídlila v zrubovom dome prof. Vydru. Prvou učiteľkou materskej školy v Štôle bola Emília Dovičičová, z ďalších spomeniem aspoň učiteľky Molnárovú a Švarcovú.

V júni v roku 1885 vykonal vizitáciu školy aj biskup Štefan Czékuš, a v októbri 1936 dokonca československý minister spravedlnosti Dr. Ivan Dérer.

Po vzniku 1. ČSR bolo poslaním školy nielen vyučovanie detí, ale prebiehali kurzy vyučovania aj pre dospelých, ktorí si opakovali nielen gramatiku a matematiku, ale sa učili aj dejiny, históriu a iné, už vo svojom materinskom jazyku.

Vznik a história evanjelického kostola

Pred postavením kostola v Štôle sa veriaci schádzali na bohoslužby po jednotlivých domoch. Naposledy, pred posviackou kostola, to bolo u Jurču-Krokoša. Kostol sa začal stavať 5. 4. 1869 za farára Andreja Dianiška so sídlom fary v Batizovciach a ev. inšpektora Dávida Husza z Popradu. Kostol sa staval rýchlym tempom a jeho posviacka sa uskutočnila 11. 9. 1870. Výstavba kostola a školy stála 4550 zlatých a najviac financií poskytol nemecký Adolfský spolok. Oltárny obraz pochádza od známeho maliara Petra Bohúňa z roku 1869.

V roku 1875 cirkev kúpila aj poľnohospodárske pozemky a to v k. ú. Štôla za 1200 zlatých a v k. ú. Batizovce za 255 zlatých. 30. 3. 1883 cirkev dostala dar od vtedajšieho panovníka vo výške 100 zlatých, ktoré boli určené na kúpu zvonov. 2 zvony si objednala u Fridricha Seltenhofera v Šoproni za 256 zlatých a 76 grajciarov. V júli a auguste roku 1883 bola za 140 zlatých vystavaná veža pre zvony a vysviacka zvonov bola 5. 8. 1883. V roku 1884 gróf Albert Mariassy prispel na kostol 50 zlatých. Roku 1878 prispel 48 zlatými na zvony aj Spišský nemecký spolok.

Až do vzniku 1. ČSR v roku 1918 patrila Štôla medzi malé „zabudnuté“ gazdovské dediny. Po roku 1920 začali Štôlu objavovať milovníci hôr, najmä z Čiech a Moravy. Spomedzi nich chcem menovite spomenúť známeho etnografa, fotografa a filmára prof. Karola Plicku z Čiech, ktorý Štôlu nielen navštevoval, ale mal tu letné prázdninové sídlo v murovanom dome u „Amerikánky“ (terajšie číslo 12). Tu pracovne trávil najmä letné prázdniny až do roku 1940, kedy vypukla vojna a vznikol Slovenský štát. Po skončení vojny sa ešte niekoľko rokov vracal do Štôly a trávil tu najmä letné prázdniny. Chcem spomenúť taktiež ďalšieho milovníka Štôly, ktorý pochádzal z Moravy a bol ním prof. Vydra, vysoký štátny úradník na ministerstve školstva. Tomu Štôla tak prirástla k srdcu, že si tu kúpil stavebný pozemok a v roku 1929 si na ňom dal postaviť drevený zrubový dom v goralskom štýle. Tesárskym majstrom bol poľský občan Potoczny, asi obyvateľ jednej zo spišských dedín, ktoré po vzniku I. ČSR pripadli Poľsku. Zrub projektoval známy slovenský architekt Dušan Jurkovič.

V tom čase – po roku 1930, prichádzajú do Štôly ďalší milovníci tatranskej prírody, okrem iných aj z Bratislavy. Boli to ľudia s akademickým vzdelaním, profesori Križan, Schultz, Kafenda, ktorí si tu podľa projektov pražského architekta prof. Hrozinku, ktorý Štôlu taktiež navštevoval, dali postaviť zrubové domy. Stavby realizoval tesársky majster Brezina z Východnej. Nad týmito zrubmi, asi v roku 1935, vyrástol penzión Slovenka, ktorý si dal postaviť pražský podnikateľ Bedřich Pavlát. Asi v roku 1936 bol v terajšom strede obce postavený murovaný penzión s reštauráciou židovským podnikateľom Ladislavom Scharfsteinom. Postupne pribúdali ďalšie domy či chaty, ktoré si v Štôle postavili českí či slovenskí milovníci hôr. Penzióny Zdravá generácia, Slovenka a penzión Scharfstein boli až do vypuknutia 2. svetovej vojny otvorené celoročne a na počudovanie, všetky tri penzióny prosperovali.

Ešte aj po druhej svetovej vojne, okrem iných, dovolenkovali v Slovenke aj známi herci pražských divadiel ako Vejražka, Dana Medřická, Václav Voska a iní.

Niekoľko Štôlanov, ktorí počas vojny narukovali do Slovenskej armády a s ňou na ruský front, prebehlo na ruskú stranu a domov sa vrátili s ruskými vojskami ako príslušníci 1. Čs. armádneho zboru. Patrili medzi nich Ján Pastrnák z Kúta, Ján Koky-Hlinka, Ján Koky- Brubrík a Ján Kurpáš, ktorý pochádzal z Liptovskej Lužnej, ale po skončení vojny sa oženil s Annou Ondrejčinovou a natrvalo sa usadil v Štôle.

Tu treba ešte spomenúť MVDr. Ladislava Dindu, syna učiteľa v Štôle, ktorý tiež prebehol na ruskú stranu, ale v roku 1943 ho v Minsku Nemci zajali a zastrelili.

V roku 1947 vznikol tzv. Jednotný národný výbor Vysoké Tatry, ku ktorému bola pričlenená aj obec Štôla. Toto obdobie trvalo až do roku1960 a obec Štôla v tomto období zažila svoj veľký rozkvet. Okrem pošty vznikla zdravotná ambulancia, zubná ambulancia, vybudovala sa asfaltová cesta cez obec, štrková cesta okolo cintorína až na Noviny, bola zriadená predajňa ovocia a zeleniny (na mieste dnešnej autobusovej čakárne), vzniklo holičstvo, vybudoval sa verejný vodovod, detské ihrisko, smetné koše v obci a pod. Verejná agenda a zdravotníctvo sídlilo v Smokovci. Za tým účelom bola prispôsobená aj verejná doprava.

V roku 1969 vzniklo v Štôle Spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov. Štát poskytoval roľníkom aj finančné dotácie na nákup hnojiva, osív, strojov a pod. V tom čase si gazdovia postavili z dotácií Na Uložisku spoločnú stodolu, ktorá slúžila na uskladnenie novo zakúpenej mláťačky, presu na slamu a čističky na obilie. Ale už bolo príliš neskoro na to, aby to zachránilo štôlske gazdovanie. Predsedom a pokladníkom spomínaného spoločenstva som bol ja a podpredsedom môj sused Ján Pastrnák č. 72.

V roku 1972 sa v Štôle prestalo gazdovať definitívne. Štôlania si ponechali len tzv. záhumienky na pestovanie zemiakov a pôdu prevzalo do bezplatného užívania JRD Mengusovce. Družstvá v okolitých obciach vznikli už okolo roku 1952, ale v Štôle, aj cez veľký nátlak na gazdov, sa družstvo založiť nepodarilo. Ako revanš za to, že Štôlania sa tomuto tlaku nepodali, Štátna správa v roku 1960 odňala Štôle štatút obce, degradovala ju na osadu a pričlenila k MNV Mengusovce.

Štôla získala znova štatút obce až po zániku komunistickej diktatúry v roku 1990. V slobodných voľbách bol za starostu obce zvolený Milan Valek a obecný úrad sídlil v budove bývalej evanjelickej školy.

V roku 1957 bol občanom odňatý urbársky majetok – les a bol daný do užívania Správe TANAPu v Tatranskej Lomnici. Išlo cca o 85 hektárov lesa. Keď sa urbársky majetok v roku 1990 vracal naspäť do užívania občanom, zistilo sa, že cca 20 hektárov lesa protizákonne získal do vlastníctva čs. štát. Časť z tohto lesa, prostredníctvom JRD Mengusovce, poskytol na výstavbu rekreačného strediska Ľahké stavebné hmoty, dnešný penzión Domino, časť rekreačnému stredisku Karviná a časť Liečebnému ústavu v Štôle. Opätovne získanie tohto ukradnutého majetku nebolo jednoduché a ľahké a trvalo niekoľko rokov. Ešte v januári 2001, keď píšem tieto zápisky, nebol občanom vrátený les o výmere cca 1 ha, ktorý protiprávne získalo rekreačné stredisko Karviná, terajšia akciová spoločnosť Tatranský Permon. Príčina je jasná. Po rozbití ČSFR v roku 1992 sa dostali k majetku noví majitelia a tí by radi uvedený les získali a obohatili seba.

Hasiči – v Štôle sa im hovorilo „fajermani“ – boli v Štôle populárni a uznávaní. Hasičská zbrojnica postavená z dreveného zrubu, stála na mieste terajšej prístavby hasičskej zbrojnice. Terajšia hasičská zbrojnica bola pôvodne maštaľ pre obecné býky, ktorá bola prestavaná pre terajšie účely po 2. svetovej vojne. Hasičská technika pozostávala zo striekačky na podvozku opatrenom štyrmi drevenými okutými kolesami. Ťahaná bola koňmo, ale keď bol požiar nablízku, tak ju niekoľko mužov ťahalo ručne. Čerpací a tlakový agregát striekačky bol „poháňaný“ štyrmi až ôsmimi mužmi. Táto striekačka slúžila až do roku 1950, keď môj švagor Ján Rusnák ako veliteľ a Pavol Kuzmík, ako jeho zástupca a ja, ako perspektívny strojník sme boli nákladným autom v Martine pre novú, modernú motorovú striekačku na dvojkolesovom podvozku. Striekačku sprostredkoval a zaplatil vtedajší Jednotný národný výbor Vysoké Tatry so sídlom v Starom Smokovci, pod pôsobenie ktorého až do roku 1960 patrila aj obec Štôla. Pretože som za nejaký čas odišiel za učňa do vtedajšej tlačiarne Pravda v Bratislave, strojníkom sa stal Ján Valek (Samelov). Onedlho na to dostala Štôla aj účelové motorové hasičské vozidlo Tatra 803. Automobil aj striekačka slúžia až doteraz, aj keď počet striekačiek sa rozšíril o ďalšie dve.

Hasičské cvičenia, najmä v lete, v nedeľu popoludní, boli udalosťou, ktorú sledovala celá dedina. Samotný nástup a cvičenie začalo po vytrúbení signálu hasičským trubačom. Posledným trubačom bol Gustáv Kačaliak. Okolo roku 1950 prevzala túto funkciu siréna. Vtedajšie hasičské cvičenia bola paráda, aká sa dnes už nevidí. Uniforma hasičov pozostávala z vlastných bielych súkenných nohavíc a kožených čižiem, neskoršie bagančí, čiernej súkennej trojštvrťovej blúzy s ozdobnými gombíkmi, cez driek opásanej širokým koženým opaskom, na ktorom bol v puzdre uchytený hasičský čakan s krátkou drevenou násadou. Na hlave to bol „čakov“, upevnený pod bradou koženým remencom. Každý čakov bol opatrený mosadzným vyblýskaným hrebeňom, ktorý sa leskol a ostro kontrastoval s čiernou farbou čakova. Veliteľ mal okrem ozdobného hrebeňa na prednej strane čakova bohatú mosadznú výzdobu a o trochu menej výzdoby mal čakov zástupcu veliteľa.

Samotné cvičenie začalo nástupom a potom pochodom so spevom pochodových piesní, v trojstupe, od hasičskej zbrojnice na nižný koniec dediny a späť. Potom nasledovala poradová príprava a po nej simulovaný požiar s následným uhasením pomocou ručnej striekačky na lúkach nad hasičskou zbrojnicou.

Keď nebodaj hasič umrel, vždy sa s ním lúčili aj uniformovaní hasiči. Niesli jeho rakvu, na ktorej bol položený čakov a rakvu tiež spúšťali do hrobu. Veru, vtedajší hasiči tvorili kus prekrásnej romantiky života v Štôle, ktorá je už nenávratne preč.

Krátko o židovskej rodine Scharfsteinovcov

Podľa ústnych informácií, židovský manželský pár Scharfsteinovcov sa prisťahoval do Štôly krátko po roku 1900, kde si na zakúpenom pozemku postavil prízemnú drevenú budovu. Jej predná časť slúžila ako výčap, s pomerne veľkou miestnosťou pre návštevníkov. Stred budovy predeľovala široká chodba, ktorá oddeľovala zadnú obytnú časť. K prednej severnej časti patril aj malý obchodík so sviežim ,,spiežovcom” zaveseným nad dvermi, ktorý signalizoval domácej panej príchod zákazníka. Pretože to bola v obci jediná krčma a jediný obchod, rodine Scharfsteinovcov sa v Štôle darilo. Ich jediný syn Ignác sa oženil a rodina sa početne rozrástla o nevestu a dvoch vnukov – Laca a Roberta.

V rokoch 1935-1936 si dali postaviť nový, na vtedajšie pomery moderný murovaný priestranný penzión, ktorý bol otvorený celoročne. Situácia rodiny sa zmenila k horšiemu po vzniku Slovenského štátu. Po prijati protižidovských zákonov im bolo znemožnené prevádzkovať penzión, krčmu i obchod. Často zostali odkázaní na pomoc štôlskych gazdov. V júni 1942 boli Július Scharfstein s manželkou, ich syn Ignác s manželkou a dvoma maloletými synmi Lacom a Robertom odvezení do zberného tábora v Poprade a následne do koncentračného tábora Oswienčin. Nikto z nich neprežil.

Ich hnuteľný majetok vydražili na obecnej dražbe v prospech Slovenského štátu.    V penzióne sa následne usídlila ,,Hitler Jugend”. Po februári 1948 bol penzión znárodnený. Slúžil ako predajňa ,,Zdroj”, dedinský výčap, poštový úrad a stredisko obvodného lekára. Po roku 1989 bol penzión vrátený príbuzným Scharfsteinovcov a tího následne predali terajšiemu vlastníkovi pánovi Rendekovi, ktorý ho prestaval a zrekonštruoval. Škoda, že je stale zatvorený a neslúži svojmu účelu.

Penzión Slovenka

Penzión Slovenka postavil v roku 1935 pražský hotelier Bedřich Pavlát s manželkou. Ako predmet podnikania sa zamerali na bohatšiu českú klientelu. Penzión bol známy výbornou kuchyňou a službami. Služby penziónu Slovenka využivali okrem iných aj dodnes známi vtedajší českí herci, ako Dana Medřická, Václav Voska, Vejražka a iní. Vďaka udelenej výnimke, penzión fungoval aj počas Slovenského štátu, avšak bez hostí z Česka. Po februári 1948 bol penzión znárodnený. Slúžil ako filiálka Tatranských hotelov a reštaurácií Starý Smokovec. Penzión ale chátral, slúžil len ako výčap piva, alkoholu a nealkoholických nápojov. Nakoniec areál Slovenky získal do správy Národný podnik Matador Bratislava, rozšíril ho o chatovú osadu a urobil z neho znovu plno hodnotné rekreačné zariadenie. Žiaľ, nešťastná privatizácia po roku 1989 spôsobila, že na niekedy prekvitajúcu ,,Slovenku” zostali len spomienky.

Stručne o vzniku, činnosti a zániku Zotavovne mládeže ,,Zdravá generácia” v Štôle – (1935 až 1998)